Mestský park - Városliget Dunajská Streda

Rovnako ako dráha vznikla triviálnou úpravou terénu a rovinatej plochy, tak návrh jej transformácie na mestský park s týmito terénnymi úpravami pokračuje. Ďalej modeluje a rekonfiguruje topografiu územia presunmi hmôt. Kde na jednom konci parku vznikajú výkopmi umelé biotopy pre vodné povrchy, na opačnom sa navážky stávajú novými vizuálnymi a funkčnými zážitkami. Poetické riešenie, vďaka ktorému sa priestor výškovo a terénne segmentuje, čo predstavujenajmä v kontexte podunajskej nížiny svieže ozvláštnenie. Invenčný je aj prístup k zachovaniu dráhy, ktorej spevnené plochy sú lokálne narúšané a perforované pre angažovanie tvrdých plôch do zelených s využitím princípov sukcesie. Práca s nevšednosťou sa premieta aj do samotnej architekúry prvkov a objektov. Tie prvé sú v prevažnej miere prefabrikované stavebné výrobky, hoci v minulosti bežné, dnes už nevšedné. Objekty, inšpirované modeláciou terénu a v subtílnej organickej podobe, sú skôr akcentom v prírode ako jej cieleným narušením. Rozmiestnenie aktivít pozdĺž celého riešeného územia podporuje potenciál komplexného využitia. Otvorenosť konceptu zase ponúka možnosti variácie či modifikácie riešenia bez straty koncepcie. Nedostatkom sa javí byť nízka miera vplyvu širších vzťahov na riešenie.

Vkusné a jednoduché riešenie návrhu, ktoré nehľadá radikálne zmeny, a pracuje s princípom pridávania a uberania. Vďaka tomuto prístupu je množstvo spevnených a zelených plôch zachované, len dochádza k ich čiastočnému preusporiadaniu. Dráha je prirodzenou kostrou návrhu, pričom ju dopĺňajú nové funkcie a aktivity. Nejasné sú niektoré zmeny povrchových a materiálových zmien v rámci existujúceho povrchu dráhy, ktoré zostávajú bez podrobnejšieho vysvetlenia. Okrem hlavného objektu pavilónu sú v rámci územia aj akési prístrešky - baldachýny, ktorých funkcia ale nie je známa, keďže sú riešené veľmi schematicky. Severná časť parku je ponechaná skôr vo voľnejšom koncepte krajiny s ovocným sadom a bylinnou záhradou. Umiestnenie cvičiska pre psov v tejto pokojnej časti je veľmi dobrým riešením aj s ohľadom na charakter danej funkcie. Delenie parku na 2 zóny je umne podporené aj narábaním so širšími vzťahmi a komunikačnými prepojeniami na sídlisko, do mesta, či pozdĺž zeleného pásu. Park tým môže byť prirodzene napĺňaný pohybmi návštevníkov z priľahlých urbanizovaných území. Vo výsledku navodzuje návrh dojem, že môže byť verejným priestorom pre všetkých. 

Vízia nového mestského parku si ambiciózne dáva za cieľ pokryť všetky problémy v riešenom území. Potenciály v podobe zelenej infraštruktúry a urbanizácie okolitého územia rozširuje v priestorových diagramoch širších vzťahov. Návrh tým dostáva inú perspektívu a lepšie vysvetľuje zámer konkrétnych riešení. Samotný park reflektuje budúcu urbanizáciu riešenia a je výrazne predelený na dve sekcie. Južná okolo zachovanej dráhy je vyplnená novými funkciami a zeleňou. Pozitívne je doplnenie prirodzených skratiek a lepšieho pešieho zokruhovania trás. Niektoré z objektov sú umiestnené priamo na dráhe, čím sa snažia priestorovo oživiť spevnené plochy a vytvoriť nové body zastavania pre návštevníkov. Situovanie objektu kaviarne k hlavnej komunikácií môže vytvoriť príjemný dopravný predel od parku, avšak orientácie terás do tej istej cesty je diskutabilné. Návrh sa zdarne vo veľkej miere venuje aj programovej náplni prvkov mobiliáru. Charakter južnej časti parku ale zostáva stále viac zážitkový. Na druhej strane severná časť je výrazne zalesnená až do podoby lesoparku s minimom aktivít. Tento kontrast vzbudzuje otázku o miere krajinárskeho riešenia, ktoré v mnohých momentoch ustupuje urbanistickej a architektonickej predstave.

Návrh pracuje s minimálnym rozsahom intervencií do riešeného územia, vďaka čomu pôsobí až sympaticky stručne. Pôvodná dráha je priznaná vo svojom celkovom rozsahu, pričom ďalšie spevnené plochy a chodníky sú riešené formou mlatu, aby v prírodnom prostredí splynuli. Aj vďaka tomu zostáva pretekársky duch miesta stále prítomný. Architektúra objektov je výstižná a verná svojej podstate nebyť okázalou. Zakomponovanie objektu kaviarne do svahu pozdĺž severo-východnej hranice riešeného územia je toho dobrým príkladom. V takomto poradí priorít sa navrhovaná zeleň v rámci podkladu trasy dráhy stáva dominantou a všetko ostatné jej kulisou. Problematicky je vnímaná severná časť územia, ktorá je takmer celá venovaná novovytvorenému jazeru. Jeho rozsah a udržateľnosť sa nezdá byť z ekonomického hľadiska pre dané územie vhodná. V prípade ak by sa jednalo o vodnú plochu s premenlivou hladinou, prípadne suchý polder, tak by stratil význam veľkej časti parku. Zásobovanie poldra vodou by mohlo fungovať pri urbanizácii okolia (a zachytávaní vody do poldra zo spevnených plôch širšieho územia), no v súčasnej situácii je problematické. Krajinárske riešenie návrhu je veľmi schematické.

Návrh je inšpirovaný zákrutami pôvodnej dráhy, ako miest združujúcich energiu. V takom duchu sa zaobchádza s pôvodnou trasou spevnených plôch z ktorých sú ponechané len zákruty. Tie následne v návrhu akumulujú aktivity funkcií. Téma zákrut sa rozširuje aj do invečného riešenia architektúry objektov a ďalšieho trasovania spevnených plôch. Absolútne prispôsobenie sa danému motívu vytvára atypické, a v konečnom dôsledku trocha nelogické chodníky, ktorých dĺžka je nedostatočná a nemyslí na prirodzený pohyb peších. Vnímanie kontextu širšieho okolia a väzieb k jeho možnému využitiu je najsilnejšou stránkou návrhu. Ten by mohol byť z pohľadu zelenej infraštruktúry a peších prepojení významným prínosom pre okolie. Tejto myšlienke ale návrh podlieha natoľko, že časti širšieho územia, ktoré nie sú vo vlastníctve mesta, využíva ako svoju integrálnu súčasť. Pri súčasných majetkoprávnych vzťahov tým znemožňuje návrh, bez radikálnych obmedzení, plnohodnotne realizovať.

Kruhové segmenty sú hlavným motívom výrazového konceptu, ktorý sa rozhodol transformovať riešené územie bez zachovania pôvodnej funkčnej stopy. Prístup k tvorbe je svojim spôsobom jednoduchý algoritmus, ktorý situuje funkčné plochy do vnútra kruhov a zvyškové medzipriestory, ktoré pritom vznikajú, sú následne komunikačnou kostrou v ktorej sa návštevník pohybuje a objavuje zážitky. Architektúra je lapidárna a neruší parkový charakter. Zaujímavým motívom je vytvorenie centrálnej vyhliadky. Výsledné riešenie je ale zvolenou formou priestorom, ktorý by mohol byť kdekoľvek. Kontext územia či priestorové nadväznosti a súvislosti sú zohľadnené minimálne, ak vôbec. Kruhov a tým aj funkčných aktivít je v území také množstvo, že jednoduchosť tvaru sa stráca v kvantite jeho opakovania. Taktiež je dané riešenie veľmi ekonomicky náročné, či už z dôvodu úplnej asanácie dráhy alebo z predimenzovaného rozsahu spevnených plôch.

Jednoduchý koncept návrhu hľadá inšpiráciu v kontexte okolitých plôch, akými sú priľahlý pás stromov či roviny poľnohospodárskej nížiny. Nevytvára tak typický mestský park, ale skôr organicky nadväzuje na existujúce celky. Vzniká riešenie v ktorom dominujú trávnaté a lúčne plochy so sezónnymi vegetačnými spoločenstvami, čo môže byť z dlhodobého hľadiska ťažko udržateľné. Takýto prístup so sebou prináša aj veľké plochy bez prirodzeného tieňa. Komplikovaný sa javí spôsob zachovania pôvodnej dráhy vo veľmi úzkom profile, čo predstavuje diskutabilné riešenie z hľadiska realizovateľnosti alebo nakladania s odpadovými materiálmi.. V trasovaní pohybov chýbajú niektoré logické prepojenia a potenciálne budúci rozvoj širšieho územia. Architektúra objektov je zvolená vzdušne. Riešené územie nepôsobí vďaka tomu preplnene, skôr naopak je prehľadné a ľahko vnímateľné. Celkovo sa návrh venuje viac krajinárskemu riešeniu, čo prezentuje aj grafické zobrazenie, v ktorom je architektúra naznačená len minimálne.