Vodná veža, Vydrica

Návrh, podľa názoru poroty, z predložených prác, najviac prepája pamiatku ako s Jej bezprostredným okolím v rámci riešeného územia, tak i projektovanou ďalšou zástavbou nového podhradia. V návrhu zásadný element - kruh - v konkrétnom kontexte územia nepôsobí paradoxne uzatvárajúco, naopak, má nielen vnútro ale i vonkajšok, dovoľuje vhodne zapojiť a prepájať verejné priestory, historické jadro, vťahuje do diania archeologickú pamiatku. Obkolesenie dominantným prvkom vytvára množstvo zákutí, prirodzene láka človeka, kvalitne sú v území zvládnuté riešené trasy, priechody a lávky, taktiež nadväzuje dialóg s priľahlým spoločenským priestorom - pavilónom. Z hľadiska prezentácie archeologického areálu pozitívom návrhu je otvorenosť voči okolitému prostrediu, prirodzené smerovanie pohybu aj v zásade neutrálny architektonický výraz pavilónu. Kruhové vymedzenie s lávkou umožňuje vnímanie areálu z viacerých uhlov pohľadu a môže prirodzeným spôsobom smerovať pohyb návštevníkov za účelom prezentácie areálu. Z hľadiska pamiatkovej ochrany je pozitívom, že vhodným spôsobom prezentuje vežu a najstarší obdÍžnikový objekt A. Rozsah prezentovaných náznakových rekonštrukcií je na diskusiu. Návrh je značne centristický v rámci celku, vo všetkých pozíciách je však dôsledný. Je silným gestom, je zjednotením komplexnosti prístupov k urbanizmu, zamýšľaným materiálom, riešeniu verejného priestoru a k aktívnej práci s archeologickou pamiatkou. Porota oceňuje potenciál návrhu priniesť pozitívne emócie a užívateľskú perspektívu, je o hravosti a o chuti neustále niečo objavovať. Predstavuje symbolický odkaz ako žiť a koexistovať s pamiatkou, zároveň je všadeprítomná ľudská mierka, pamiatku nenútene návštevník vidí a kontinuálne objavuje. Pamiatka tu predstavuje ústrednú kvalitu, predstavuje miesto(a) kam sa celý priestor vzťahuje. Z hľadiska možných budúcich korekcií vo fázach zreálnenia návrhu. porota odporúča zamyslieť sa nad priestorom na východnej strane riešeného územia, po strane pavilónu. takisto stvárnenie samotnej strešnej krajiny ako povrch navrhovaného pavilónu, je vhodné podrobiť ďalším vylepšeniam. Je dôležité ale zdôrazniť, že čokoľvek sa v ďalších stupňoch dopracuje a upraví stále si navrhované riešenie môže udržať pôvodne zamýšľaný charakter, svoju mestotvornosť v rôznych úrovniach.

Jeden z najsilnejších a najvýraznejších koncepčných súťažných návrhov, ktorý sa dôsledne drží zadania. Presvedčivý krajinársky návrh v zmysle poňatia - mestská krajina. V návrhu veľmi pekne pôsobí zameranie sa na prvok náruče a vzniknutého medzipriestoru. Korelácia medzi archeologickou pamiatkou a novostavbou v tomto riešení nie je konfliktná a oba elementy nie sú vo vzájomne kontrastnom postavení. Porota ocenila, že autori zasúvajú budúci pavilón do svahu, pozitívne pôsobí nerušený priehľad - výhľad na archeologickú pamiatku. Z hľadiska pamiatkovej obnovy je možné, v tomto prípade, považovať za kladné zvýraznenie ruinálneho stavu archeologickej pamiatky. Aj keď tento možno na prvý pohľad menej invenčný prístup k tvorbe, či vzťahu k pamiatke môže pôsobiť sčasti ambivalentne (autor deklaruje zámer ponechať ďalší priestor práce s pamiatkou na neskoršie, budúce fázy), drží si svoju neutralitu a pavilón v kontexte celku nepôsobí rušivo. Je to o náznakoch, je to tvárne, funkčné a procesuálne. Návrh možno jednoducho charakterizovať - menej je viac. Objem (pavilón schovaný pod terénnou moduláciou) ,,tu nechýba", pavilón má racionálne dispozičné riešenie, kladne je prijatá práca s detailom. Takisto práca s pobytovým priestorom, ,,zeleným" geometrizovaným svahom, nedotýkanie sa pamiatky, či komunikácia smerom k rieke Dunaj je inšpirujúca.  Porota oceňuje prácu s materialitou, hru kontrastov medzi použitým materiálom v interiéri a v exteriéri - drevo versus kameň, vtipné vyriešené ochránenie pobytovej plochy od hlučnej nábrežnej komunikácie. Z hľadiska prezentácie archeologického areálu sa návrh zásadne nevzďaľuje od súčasného stavu - to dáva možnosť ďalej pracovať so spôsobom prezentácie na základe revíznych výskumov. ktoré sa budú v budúcnosti realizovať. Miernym negatívom sa javí menšie vtiahnutie fenoménu pamiatky do samotného deja a s tým spojenou otázkou budúcej atraktivity archeologického areálu pre návštevníkov.

Silnou stránkou návrhu je práca s terénom a amfiteátrové otvorenie námestia až k vrstvám s najstaršími nálezmi murív. Podnetnou je práca s fenoménom vody, a to v jej rôznych podobách vzhľadom na klímu, či ročné obdobia. Architektúra spoločenského pavilónu zasadeného do terénu nekonkuruje areálu pamiatky, je nekonfliktnou, skôr ju zrkadlí a vytvára pozadie pre jeho prezentáciu a zároveň aj umožňuje vnímanie areálu z ďalších uhlov pohľadu. Intervencie v rámci samotného areálu pamiatky sú v zásade minimalistické a predovšetkým za účelom umožnenia pohybu návštevníkov. Kladne je vnímané zachovanie ruinálneho charakteru pamiatky, avšak otáznymi sú náznakové rekonštrukcie historických objektov, najmä prvok veže so sedlovou strechou. Za diskutabilný v návrhu porota označila množstvo a rozsah navrhovaných schodísk a rámp, či možno až priveľmi stiesnený prepájajúci pás pri užšom hrdle pavilónu z hľadiska verejného pohybu návštevníkov.