Trvalé záložné pracovisko Národnej banky Slovenska Kremnica

⼁    Lokalita je geomorfologicky veľmi rozmanitá, viditeľná aj neviditeľná cez závoj bohatej vzrastlej zelene. Objekt má byť ubytovacím zariadením (ambientným domovom), ale aj zodpovedným záložným pracoviskom s neokázalou a trvanlivou kvalitou architektonického výrazu. Predkladaný návrh tieto premisy dôsledne reflektuje a pretavuje do presvedčivého lineárneho konceptu. V architektonickom výraze ponúka istú paralelu s centrálou NBS v Bratislave. Tam predstava bunkra ustúpila transparentnej  vertikále. Paradigma pevnosti je redukovaná len na priestory so skutočnou potrebou ochrany. Čo má ostať chránené, je „zakopané“ v zemi. Do Kremnice prichádza podobný koncept, len vertikálu nahradila transparentná horizontála. Na organickú mäkkosť terénu ako vhodnú odpoveď ponúka karteziánsky prísnu linearitu. Linku preloženú umne - aby návrhu padlo za obeť najmenej stromov, najlepšie žiaden. Na levitáciu nepoužíva dramatické konzoly, len triviálny systém klasických stĺpov. V logických miestach do terénu zakopáva podzemnú časť dispozičného programu. Vhodnejšie riešenie si bude vyžadovať nájazd do podzemnej garáže, ktorý v aktuálnej pozícii nevhodne obsadzuje južné predpolie objektu.

Kremnica disponuje množstvom pevných solitérov, jasne čitateľných v obraze mesta. Návrh presahuje zaužívanú mierku - ale práve ňou si získava rešpekt a autoritu neobyčajnej stavby. Dvojpodlažná hmota, šikmá strecha a výraz dreveného domu zas odkazuje na stavebno-technickú podstatu archetypu banského regiónu, čím do strešnej krajiny mesta vhodne zapadá.

Drevo je konštrukčnou podstatou celej stavby, čo v kontexte aktuálnych environmentálnych úvah stojí za pozornosť a subjekt NBS môže klasifikovať ako progresívneho stavebníka, ktorému ekologický rozmer výstavby nie je ľahostajný.

Dispozično-priestorové riešenie je jednoznačné, logické a pochopiteľné na prvý pohľad. Denné svetlo je tam, kde ho treba a výhľady tam, kde majú zmysel. Dom nie je axiálne orientovaný na strategickú dominantu Kremnického hradu, ale z každej polohy interiéru na severnej fasáde je hrad v ponúkanej vedute mesta prítomný. Trochu rozpačito pôsobí náznak práce s horným svetlom využitím kruhového svetlíka v zlome hrebeňa strechy.

Návrh posunul tému izby a pracoviska. Ponúka separovanie týchto dvoch komponentov. Zóna práce poskytuje intimitu 2-3-člennej pracovnej bunke, rovnako aj flexibilitu pracoviska širšieho kolektívu.

Medzi Angyalovým domom a novým objektom návrh ponúka dve povrchové trasy. Jednu bezbariérovú prechádzkovú po vrstevnici svahu a druhú rýchlu v kombinácii výťahu a koľajnicového inklinátora (krytá malokapacitná kabínka s horizontálnou podlahou na polozapustenej koľajnicovej dráhe). Skutočná potreba a charakter riešenia tejto spojnice bude predmetom samostatnej úvahy a zadania pre dopracovanie následnej štúdie.

Návrh v 2. etape zohľadnil pripomienky poroty a expertov k riešeniu z 1. etapy úpravou dispozície (garáž s vylúčením pozdĺžnych stojísk, delokalizácia miestnosti krízového manažmentu z 2.NP na 1.NP, separovanie jedálne a multifunkčnej miestnosti na dva priestory oproti pôvodne jednému, dopracovanie vtipného využitia podstrešného priestoru ubytovacích jednotiek vložením mezonetovej úrovne, vložením vstupného rondelu a markízového prestrešenia ako odpovede na absentujúce zádverie, koľajnicový inklinátor ako odpoveď na potrebu krytého prechodu z Angyalovho domu) aj dopovedaním konštrukčnej podstaty domu na báze sústavy rámov drevostavby.

Súťažný návrh, rieši zadanie súťaže prísnou geometrickou kompozíciou trojice prelínajúcich sa hmôt, osadených pod úrovňou nástupu na pozemok. Koncept vhodnými prostriedkami evokuje fortifikačný charakter stavby, ktorý je v protiklade s ďalšími ocenenými návrhmi.

Návrh v druhej etape rozpracoval koncept prezentovaný v prvej etape vo viacerých detailoch. Nové riešenie dispozície izieb, s orientáciou pracovných miest na izbách do átria, je vhodným príbehom pre špecifickú funkciu stavby, ako trvalého záložného pracoviska NBS. Celkové dispozičné riešenie je zložité, ale zároveň ponúka viaceré benefity pre prevádzku budovy. Nejasne artikulovaný vstup zo strechy je vyvážený jednoduchým vjazdom do garáže využívajúcim existujúci terén. Návrh osciluje medzi uzavretosťou a otvorenosťou. Vytvára tak viacero otázok z pohľadu jeho prevádzky. K týmto konceptuálnym otázkam, ktoré by vyžadovali ďalšie overovanie, patria predovšetkým rozsiahla vegetačná, plochá strecha objektu a inštalácie atrakcií na teréne, ktoré sú prevádzkovo nedostatočne prepojené.

Architektúra objektu je jednoduchá a dôstojná zároveň. Budova je navrhnutá v pasívnom štandarde so zohľadnením nárokov energetického konceptu udržateľnej architektúry. V prezentovanej podobe je podľa názoru poroty jednou z možných foriem riešenia zadania.

Návrh jednoznačne deklaruje snahu o ukrytie nemalého objemu objektu TZP v rámci terénnych daností pozemku. Architektúra sa stáva súčasťou krajiny, dom sa stáva kopcom. Vhodne zvolené je aj umiestnenie na pozemku využívajúc prirodzenú depresiu terénu v jeho severovýchodnej časti. Táto menej exponovaná pozícia súčasne vytvára predpoklad pre to, aby v diaľkových pohľadoch nepôsobili viditeľné časti objektu rušivo. Konzistentná s východiskovou ideou je aj striedma práca s krajinou a okolím budovy. Návrh rešpektuje charakter prírodného prostredia a umožňuje zachovať väčšinu pôvodnej vegetácie. Vertikálne vrstvenie objektu je logické, vnútorná organizácia je zrozumiteľná a prehľadná. Orientácia izieb s možnosťou zachytenia južného svetla je vhodná v kombinácii s navrhovanými spoločenskými a zdieľanými priestormi s výhľadom na sever. Každé podlažie má kontakt s exteriérom, priamo z terasy je možné dostať sa na pozemok.

Na základe komentárov poroty v 1. etape súťaže boli patrične racionalizované a prepracované vnútorné priestory návrhu. Pri detailnejšom zdokumentovaní je však architektonické stvárnenie domu diskutabilné. Snaha o udržanie idey "dom–kopec" je v jeho najvyšších podlažiach kontraproduktívna. Pokus o jeho ukrytie dodatočnou moduláciou terénu pôsobí násilne. Výsledná podoba návrhu tiež nezodpovedá predstavám inštitúcie o reprezentatívnej architektúre.

Návrh bol v prvej etape kladne hodnotený najmä z pohľadu citlivého zakomponovania objektu do krajiny. Vnútorná logika usporiadania Paládiovskeho charakteru dávala tušiť ambíciu plánu libre, ako silnou stránkou návrhu. Porota oceňuje nekonfliktnosť a prirodzené zapojenie hmoty do krajiny. Taktiež racionalitu, ktorá sa prejavuje v jasnej prevádzke a je dobre čitateľná pre užívateľov objektu. Autorom sa podarilo vhodne vyriešiť rozpor s výsadbou zelene na streche a podporiť architektonicky silný výraz svetlíkov, čím došlo k vizuálne atraktívnemu stvárneniu spoločných priestorov. V samotnom spoločenskom priestore avšak prišlo k fragmentácii a funkčnému rozdeleniu sklenenými priečkami. V jednom bode na os pretínajú kruhový svetlík, čo popiera racionalitu osovosti. Sála aj napriek tomu nestratila na možnosti usporiadania a variabilnosti. Terasové charaktery prostredí autori využívajú umne a sú podporené prácu s terénom a so zeleňou v okolí. Nástup do objektu je zvládnutý veľmi elegantne a radí sa k tým najlepším navrhovaným riešeniam.

Do návrhu sa podarilo zapracovať pôdorysné pripomienky poroty z 1. etapy v nosnom objekte ubytovania, no v priestore parkovacích prekrytých státí zostali nedopovedané. Tieto 2 objekty tak nevytvárajú spoločný racionálny rámec, ktorý na seba logicky a konštrukčne nadväzuje, ale akési dva separátne objekty, s rozdielnou architektonickou kvalitu. Táto nekoherentnosť je v rozpore s očakávaným logickým prísľubom architektúry objektu. Vo väčšej miere rozpracovanosti sa potvrdil problém práce s oporným múrom, ktorý je pomerne násilne osadený do depresie terénu. Nepresvedčivo pôsobia taktiež geometrické tvary presklení nad garážovou časťou. Netradičným riešením je prevádzkové prepojenie strešnej terasy s izbami. Priamy prístupu z izieb na rozmernú terasu dominuje nad prístupom zo spoločných časti, pričom súkromie izieb je doplnené akýmisi posuvnými panelmi. Spoločenská hodnota terasy tak zostáva nenaplnená. Návrh však ako celok ponúka jasne názorový príklad riešenia náročného zadania.

Námet a inšpirácia v regionálnej architektúre zostali v návrhu silne prítomné aj v 2. etape. Diaľkový pohľad z veže hradu dáva predzvesť, že sa jedná o neinvazívnu formu riešenia záložné pracoviska v historickom prostredí Kremnice. Oproti ostatným prístupom k riešeniu zadania sa vizuálne a kompozične jedná o typ architektúry, ktorá nemá ambíciu byť dominantou, skôr naopak. Či je to vhodný prístup pre charakter danej funkcie, však ukázalo až detailnejšie vypracovanie návrhu. V ňom vyvstali mnohé nezrovnalosti s pôvodne zamýšľaným zámerom. Analógia miestnej architektúry zostala z pohľadu poroty v navrhovanom riešení nedopovedaná a využitá okrajovo.

Návrh ako celok pracoval s delením programu do menších hmôt, uložených na spoločnej podeste. Takéto členenie je vhodné z hľadiska redukcie veľkosti objemov, využitia orientácie voči pohľadom, avšak nereaguje na existujúce pomery v území. Terén je upravený násilne vysokými násypmi, a v prípade krajinného potenciálu odstraňuje objekt svojou polohou najhodnotnejšie dreviny v území, ktoré majú potenciál chrániť diaľkové pohľady. Takéto riešenie je veľmi invazívne a v rozpore s ideou nenápadnosti. Problematická sa javí taktiež hierarchia usporiadania a veľkostí spoločnej časti, kde je napríklad kladený veľký dôraz na foyer a múzeum, ale do podstatnejšej multifunkčnej miestnosti sa vstupuje cez jedáleň. Výsledný návrh je na jednej strane možnou alternatívou v prístupe k súčasnej architektúre, na strane druhej mu však chýba presvedčivosť a výraznejšia analógia k neinvazívnym prístupom.